Obec Orešany

INFORMÁCIE O OBCI:

Obec Orešany sa nachádza v blízkosti mesta, kde študujeme, t.j. Nitry, a tým pádom je sledované územie pre nás dostupnejšie. V našej práci sa zaoberáme fyzickogeografickou charakteristikou obce Orešany ako nami sledovaného mikroregiónu v rámci mikrogeografie.

         Mikrogeografia je súčasťou geografie, a to konkrétne tej časti, ktorá sa zaoberá detailným štúdiom priestorových jednotiek, t.j. regiónov, malých rozmerov so zreteľom na ich individuálne, sociálne, ekonomické a kultúrne črty smerom k lokálnej úrovni konkrétnych skúseností a praxe. Hlavným cieľom mikrogeografie je podrobnejšie poznanie malých výrezov  krajinnej sféry, a teda objektom jej skúmania sú mikroregióny (Kandráčová, Michaeli, 1996). Nami vypracovaná práca by mohla byť užitočná pri rýchlom vyhľadávaní stručných i obšírnejších informácií o obci Orešany. Keďže nemá vlastnú monografiu a množstvo údajov, ktoré sú o obci spracované je minimálne, mala by byť naša práca súhrnným zoskupením základných i podrobnejších popisov fyzickogeografickej charakteristiky obce. Našou prácou by sme chceli sčasti napomôcť priaznivcom mikrogeografie, aby prostredníctvom nami spracovaných údajov získali väčšie množstvo poznatkov o nami sledovanom území a tiež, aby si vedeli na základe týchto informácií predstaviť ako to v obci Orešany v skutočnosti vyzerá. Niektoré časti našej práce by mohli slúžiť pre stredoškolské účely študentom, ktorí spracuvávajú referáty a tiež žiakom 2. stupňa základných škôl v oblasti predmetu zemepis.

            Naša práca by mala byť zrozumiteľná nie len pre odborníkov v danej oblasti, ktorí sa zaoberajú touto témou ako štúdiom, ale tiež pre neodborných čitateľov, pre laickú verejnosť. Práca neslúži ako zdroj informácií len pre obyvateľov obce Orešany, ale tiež pre ostatných, ktorí majú záujem nadobudnúť nové poznatky z tejto oblasti.

1 PREHĽAD LITERATÚRY

            Ťažisko informácií pri štúdiu obce Orešany tvoril atlas od Hrnčiarovej (2002), ktorý bol potrebný k bližšiemu začleneniu nami sledovaného územia do jednotlivých častí fyzickogeografickej sféry a dôležitú výpovednú hodnotu mala tiež atlas, ktorého redaktorom je Mazúr  (1980).

V úvode sme pracovali s pomocou práce od Michaeli a Kandráčovej (1996). Z interných záznamov obecného úradu sme získali bližšie informácie o vymedzení nami sledovaného územia. V tejto časti sme tiež pracovali s publikáciou od Barana a Bašovského (1998), Baďurikovej (2006). O geologickom podloží na nami sledovanom území obce Orešany tvorí hlavný zdroj potrebných poznatkov Regionálna geologická mapa Slovenska 2000, konkrétne mapa Podunajskej nížiny a k nej vydané vysvetlivky, ktoré zostavil Pristaš s kolektívom spoluautorov (2000). V rámci spracovania litogeografických pomerov nám bola tiež nápomocná Hajkova Encyklopédia Slovenska (1980). V tejto oblasti ťažiskovým dielom je tiež publikácia od Lauka (2003). V tejto publikácií sme čerpali informácie aj z ostatných oblastí týkajúcich sa morfogegografických pomerov. Ďalším dôležitým zdrojom k získaniu potrebných poznatkov bola kniha Slovensko II- Príroda (1972), ktorej autorom je Lukniš a kolektív. V tomto kolektívnom vlastivednom diele sú kompletne zhrnuté poznatky o slovenskej prírode a bolo nám užitočné pri štúdiu kompletných fyzicko-geografických pomerov obce Orešany. Pri začleňovaní obce do klimatických oblastí sme postupovali podľa Triznovej publikácie (2003). Pri analýze hydrogegografických pomerov, nám všetky potrebné údaje poskytol Slovenský hydrometeorologický ústav a pri podzemných vodách to bol kartografický výstup od Matulu (1988) Pôdne druhy a typy sme objasnili podľa Morfogenetického  klasifikačného systému pôd Slovenska (2002) a ku konkrétnej charakteristike pôd sme použili publikáciu od Bieleka a Šurinu (2000). Kartografické výstupy sme získali z internetovej stránky Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy. Kartografickým výstupom v charakteristike biogeografických pomerov bola Geobotanická mapa ČSSR, ktorej autorom je Michalko (1986) a tiež . V tejto časti sme pracovali i s publikáciou od Baláža a i. (2004) a pri fytogeografickom členení sme postupovali podľa Plesníka (2002). Pri ochrane prírody sme pracovali s internetovou stránkou eviroportalu.

         Počas tvorby našej geografickej práce, nám bola nápomocná publikácia od Dubcovej a i. (2003), kde sú podrobne popísané popisy, postupy a návody, ktoré vedú k správne napísanej práci geografického charakteru.

2 METODIKA PRÁCE

            Získavanie informácií prebiehalo zložito a vo viacerých etapách. Vlastný terénny výskum bol nevyhnutný. Bolo pri ňom navštívené okolie obce i samotná obec, kde sme potrebovali sčasti zmapovať územie, ktoré spracovávame v našej práci. Tiež sme oslovili starostu obce, ktorý nám poskytol potrebné informácie.

            Vstupnou fázou bola metóda vysvetľujúceho opisu, prostredníctvom ktorej sme vysvetlili dôležité a hlavné skutočnosti týkajúce sa nami sledovaného územia. Nasledovala historicko-geografická metóda, ktorú sme využili pri bližšej charakteristike nami sledovaného územia, kde sme postupovali historickými prierezmi. Pomocou nej sme opísali vývoj daného územia a tiež kľúčové historické fakty. Na to, aby sme mohli postupovať pri našom výskume od analýzy ku syntéze sme využili systémovú metódu, ktorá nám pomohla pri chápaní študovanej témy. Pri kvantitatívnom spracovávaní štatistických údajov sme použili matematicko-štatistickú metódu, ktorá má však význam len pri použití i ostatných metód. Bola pre nás dominantnou hlavne pri získavaní údajov, ktoré sme potrebovali pre spracovanie hydrogeografických pomerov a tiež pri ochrane prírody. Na vytvorenie príloh bola najdôležitejšia kartografická metóda, ktorá nám dopomohla interpretovať získané údaje. Patrí medzi najčastejšie využívané metódy v geografických prácach (Dubcová a i., 2003). Použitá literatúra bola sčasti zo zdrojov autora, literatúra vypožičaná z univerzitnej knižnice UKF, ktorá sídli na Drážovskej ulici v Nitre tvorila ťažisko pri vyhľadávaní informácií.

Práca bola spracovaná spôsobom, aby bola zrozumiteľná. Boli prečítané a preštudované jednotlivé zdroje a na základe týchto zdrojov bol vytvorený text, ktorý obsahuje informácie dôležité pre napísanie seminárnej práce o obci Orešany.

3 VYMEDZENIE ÚZEMIA

            Obec Orešany sa nachádza na severozápade Slovenska. Z hľadiska administratívneho členenia je súčasťou Nitrianskeho kraja a okresu Topoľčany, v ktorého juho - západnej časti sa nachádza (mapa č.1). Leží pri hranici s okresom Hlohovec Stred obce je určený nasledovnými súradnicami (Baďuriková, 2006): 17° 54' v. g. d., 48° 30' s.g.d. Najbližšie mestá sú Piešťany, vzdialené 15 km od obce, v takej istej vzdialenosti je aj Hlohovec a Topoľčany sú vzdialené 22 km.

Obec Orešany leží v nadmorskej výške 238 m.n.m. (mapač.2). Celková výmera obce je 6,71 km² a hustota zaľudnenia je 40 obyvateľov na km². Z hľadiska morfogenetického členenia sídel zaraďujeme Orešany k prícestným sídlam a to konkrétne k typu dediny pri hradskej. Je to typ sídla s výskytom najmä v starej sídelnej oblasti (Baran, Bašovský, 1998).  Zo severu obec ohraničujú polia a vinice. Obec Orešany hraničí so šiestimi obcami (mapač.3). Z juhozápadu s obcou Horné Otrokovce, z juhu s obcou Tekolďany, z juhovýchodu je to obec Veľké Ripňany. Obec Bzince susedí s obcou Orešany zo severovýchodu, obec Šalgovce zo severu a obec Svrbice zo severozápadu. Prvá písomná zmienka o obci je datovaná v roku 1330. Hlavná funkcia obce Orešany spočíva v jej poľnohospodárskej činnosti, kde dominujú vinice.

Z hľadiska demografickej charakteristiky, za rok 2006 zaznamenala obec Orešany celkový prírastok 5 obyvateľov. V roku 2006, kedy bol počet obyvateľov 272, bol rovnaký počet žien a mužov, a to 136. Religiózna a národnostná štruktúra je aj vzhľadom na nízky počet obyvateľov pomerne jednotvárna. Značná časť obyvateľov  pracuje v priemyselných podnikoch v Partizánskom a v Hlohovci.

4 FYZICKOGEOGRAFICKÉ POMERY

4.1 Litogeografické pomery

         Nami sledované územie obce Orešany z geologického hľadiska spadá do oblasti Podunajskej nížiny a do jej regiónu Nitrianska pahorkatina, ktorá je jej najrozsiahlejší, najsevernejší výbežok. Patrí k plošne najrozsiahlejším regiónom. Jej územie pozostáva z troch morfologicky a tým aj geologicky a neotektonicky odlišných častí so špecifickým vývojom terciérnych a kvartérnych sedimentov. Orešany spadajú do jej časti do Bojnianskej pahorkatiny, ktorá tvorí jej centrálnu, morfologicky členitejšiu medzihorskú časť (Pristaš, 2000).

   4.1.1 Geologický vývoj

            Najstaršie vývojové štádium v nami sledovanej oblasti tvorí kryštalinikum tatrika, ktoré tvoria sedimenty pôvodne ílovitého až pieskovcovo - drobového charakteru. Ďalší vývoj územia pokračoval zvrásnením a progresívnou regionálnou metamorfózou, pričom vznikli kryštalické bridlice.

             V priebehu mladšieho paleozoika sa skončila Hercýnska tektogenéza. Mladšie paleozoikum hronika je odrazom podmienok vývoja ipolitického priestoru. Mezozoické sekvencie nami sledovaného územia sa usadzovali v sedimentačných zónach tatrika, veporika a hronika. Usadzovanie klasických sedimentov je typické pre spodnotriasové obdobie. Paleogénne sedimenty Nitrianskej pahorkatiny sa usadzovali s vysokou pravdepodobnosťou v priestoroch, kde v období vrchného lutétu-bartónu až spodného priabónu predpokladáme prepojenie- medzi paleoprovinciou podtatranskej skupiny  a budínskym vývojom paleogénu. Chmelík pričleňuje paleogénne sedimenty Nitrianskej pahorkatiny k tzv. platformovému vývoju, ktorý podľa neho má isté odlišnosti od typického vnútrokarpatského paleogénu. Na začiatku spodného miocénu na územie zasiahlo egenburské more. Autonómny vývoj pokračoval aj v strednom a sčasti aj vrchnom miocéne. pri okrajoch pohorí, na tektonickom styku priehlbiny a pohoria vznikali karbonátové sedimenty tvorené travertínmi, sladkovodnými vápencami a jazernou kriedou. Reprezentujú ich hlavisnké vrstvy. V priebehu pliocénu sa na celom území usadzovali sedimenty volkovského súvrstvia (dáku) a v juhovýchodnej časti územia sedimenty najmladšich, kolárovských vrstiev (romanu) reprezentujúce usadeniny jazerného, deltového a riečneho prostredia. Geologický vývoj Nitrianskej pahorkatiny a priľahlých pohorí v kvartéri nadviazal na vývoj vo vrchnom pliocéne, keď sa ohraničili základné morfologické celky, ktoré sa v podstate zachovali počas obdobia kvartéru. V spodnom pleistocéne pri značne zarovnanom reliéfe pahorkatiny pokračovali plošne rozsiahle procesy hlbokého zvetrávania podložia kvartéru popri intenzívne prebiehajúcich procesoch padogenézy. V najspodnejšom pleistocéne, nastal slabý pokles územia a vznikli podmienky sporadicky preitocenných jazier. V mladšom období spodného pleistocénu sedimentovali piesčité štrky. V strednom pleistocéne pri značnej amplitúde zdvihu a prehĺbenia dolín Nitry dochádzalo k najvýraznejšiemu formovaniu a sedimentácii fluviálnych a proluviálnych sedimentov terás. Na rozhraní stredného a vrchného pleistocénu sa postupne zmenšoval zdvih územia, vyrovnávali sa pozdĺžne profily riek. Nástup obdobia vrchného pleistocénu znamenal záverečné dotvorenie reliéfu.

            Záverečná etapa vrchného pleistocénu bola charakteristická rozsiahlou eolickou činnosťou, navievaním sprašových pokryvov, ktoré do značnej miery zamaskovali staršie formy a sedimenty. V záverečnej fáze holocénu, keď sa vyrovnávali pozdĺžne profily riečnych tokov dochádzalo k ich výraznému meandrovaniu a v opustených meandroch sedimentovali najmladšie slatinné sedimenty (Pristaš, 2000).

   4.1.2 Geologická stavba

Geologická stavba nami pozorovaného územia obce Orešany, sa v podstate veľmi nelíšili od geologickej stavby Podunajskej pahorkatiny. V geologickej stavbe (mapa č.4) jej podstatnú časť tvoria eolické sedimenty : prachovité až piesčité hliny - spraše, vrchného pleistocénu, ktoré tvoria najsúvislejšie pokryvy na Nitrianskej pahorkatine, spolu s humusovými fosílnymi pôdami a  sú najviac rozšírené medzi kvartérnymi sedimentami. Hlavinské vrstvy vrchného panónu tvoria sladkovodné vápence, travertíny, jazerná kriedy a íly. V juhozápadnej časti sledovaného územia boli hlavisnké vrstvy navŕtané vo vrte PID-1, kde vystupujú na povrch. V návratných sedimentoch bola zistená rozmanitá fauna mäkkýšov. Vrt PID-1 je stratotypovou lokalitou hlavinských vrstiev. V okolí Orešian v blízkosti vrtu sa vyskytli sladkovodné vápence tvorené riasovo-baktériovou mikritickou hmotou s malým peloidmi a množstvom pórov a trhlín vysýchania, ktoré boli vyplnené sekundárnym vyrážaním na stielkach rias (Pristaš, 2000).

   4.1.3 Geologické jednotky

            V dôsledku dlhého vývoja Karpát, ktorý prebiehal v rôznych etapách vznikali v predpolí už existujúceho bloku nové sedimentárne štruktúrno-geologické  pásma. Územie obce Orešany patrí podľa Lauka (2003) k pásmu neogénnych kotlín, no v západnej časti, kde len malou časťou zasahuje Považský Inovec je tiež náznak pásma jadrových pohorí.

            Pásmo neogénnych kotlín začalo vznikať už v období paleogénu pri vrásnení flyša, ale predovšetkým v neogéne. V tomto čase vznikali hlboké zlomy, pozdĺž ktorých sa vnútorné Karpaty lámali na kryhy, ktoré sa v severnej časti prevažne dvíhali a v južnej časti naopak klesali. Takýmto spôsobom vznikali na juhu veľké kotliny Panónskej panvy, a medzi nimi aj Malá Dunajská kotlina (subprovincia, do ktorej začleňujeme územie Orešian). Kotlina bola spočiatku zaliata morom, potom sa vysladzovala na jazerá. Tu sa ukladali morské a jazerné sedimenty : štrky, piesky, íly a tufity. Rozličná hrúbka sedimentov závisí od hĺbky sedimentačnej depresie a dĺžky ukladania. Na niektorých miestach dosahujú až niekoľko tisíc metrov.

            Pásmo jadrových pohorí tvorí orograficky Fatransko-tatranskú oblasť, ktorá predstavuje zdvojený oblúk pohorí. Všetky tieto jadrové pohoria majú stavbu megaantiklinálnych hrastí so zložitou  vrásovo-príkrovovou vnútornou geologickou štruktúrou.

4.2 Morfogeografické pomery

   4.2.1 Typ a vývoj reliéfu

            Súčasný reliéf SR je výsledkom dlhého vývoja, počas ktorého na zemský povrch pôsobili endogénne a exogénne činitele. Dôležitú  úlohu zohrali aj zmeny klímy, rozdielne vlastnosti hornín a napokon aj činnosť človeka.

            Z hľadiska členenia reliéfu na morfoskluptúrne typy v zmysle Lauka (2003) je na   nami sledovanom území eolický reliéf. Vznikol v ľadových dobách, kedy bola činnosť vetra oveľa väčšia ako v súčasnosti a klíma bola veternejšia. Povrch pôdy nebol pokrytý súvislým rastlinným krytom a zeminy boli v dôsledku rozmŕzania uvoľňované. Vietor sypký materiál unášal a na iných miestach ho ukladal vo forme pokrovov spraší a piesku. Piesok vytváral výraznejšie geomorfologické formy ako spraš. Spraš vytvárala predovšetkým súvislé pokrovy- tabule, čo je typické práve pre Nitriansku pahorkatinu, do ktorej územie Orešian začleňujeme. Tieto sprašové pokrovy často zamaskovali starší pahorkatinný reliéf.

            Formy reliéfu nie sú závislé len od geomorfologických činiteľov, ale aj od geologického prostredia. Z hľadiska morfoštruktúrneho delenia reliéfu je v obci zastúpený reliéf na neogénnych usadených horninách. Keďže neogénne sedimenty sa skladajú hlavne z nespevnených štrkov, pieskov a ílov je pre ne typická malá odolnosť. Rovnako rozdielnosť ich odolnosti je malá. Preto na nich ľahko a pomerne rovnomerne prebieha erózia a denudácia, ktorej dôsledku vznikajú nízke, hladko modelované chrbty a plytké doliny.

            V dôsledku pôsobenia endogénnych a exogénnych reliéfotvorných činiteľov dochádza v určitom čase na niektorých miestach k rozčleňovaniu alebo zarovnávaniu zemského povrchu. Hlavným faktorom ovplyvňujúcim tento proces je riečna erózia. Z tohto pohľadu možno obec Orešany začleniť do pahorkatinného reliéfu. Charakteristický je preň mierne až stredné zvlnenie. Pahorkatiny majú reliéf so širokými chrbtami, úvalinami a úvalinovitými dolinami. Vznikali predovšetkým na slabo spevnených a menej odolných horninách na styku pohorí s nížinami.

   4.2.2 Geomorfologické jednotky

            V geologickom členení podľa Mazúra a Lukniša (1986) sa na území Orešian vyskytujú dva geomorfologické celky (mapa č.5). Väčšina územia je súčasťou Podunajskej pahorkatiny konkrétne podcelku Nitrianska pahorkatina (časť Bojnianska pahorkatina). No malé územie na západe obce spadá do Považského Inovca, do podcelku Inovecké predhorie. Obidva tieto celky začleňujeme do Alpsko-himalájskej sústavy. Pri ďalšom delení sa však  už začlenenia jednotlivých celkov líšia. Podunajská pahorkatina je súčasťou oblasti Podunajskej nížiny, ktorá spadá do subprovincie Malej Dunajskej kotliny, ktorá je súčasťou Západopanónskej panvy, a tá je začlenená do posústavy Panónskej panvy. Celok Považský Inovec, je súčasťou Fatransko-tatranskej oblasti, ktorá spadá do subprovincie vnútorných Západných Karpát, ktoré sú časťou provincie Západných Karpát a patria do podsústavy Karpát (tab. č.1).

Tab.č.1

Geomorfologické členenie obce Orešany  (Mazúr, Lukniš, 1986)

            Nitrianska pahorkatina je teda krajinným podcelkom v severnej časti Podunajskej nížiny. Na východe susedí s poriečnou nivou Nitry, na severe so Strážovskými vrchmi, na západe s Považským Inovcom a nivou Váhu, na juhu prebieha hranica zhruba po línii Sereď-Sládečkovce-Komjatice. Nadmorská výška sa v tejto oblasti pohybuje  od 120 do 28 m.n.m. Pahorkatina je rozčlenená do sústavy plochých, mierne modelovaných chrbtov. Medzi chrbtami sú úvalinovité doliny vodných tokov, ktoré stekajú z okolitých pohorí. Pod úpätím Považského Inovca sa nachádzajú rozsiahle náplavové kužele (Hajko, 1980).

            Inovecké predhorie je horský krajinný podcelok v južnej časti Považského Inovca. Rozprestiera sa od Hlohovca až po Lúku. Na severo-východe hraničí s Krahulčími vrchmi a Nízkym Inovcom, na východe a na juhu s Nitrianskou pahorkatinou a na západe s Dolnovážskou nivou. Má prevažne pahorkatinný, len miestami vrchovinný reliéf s amplitúdou 101-310 m. Najväčšia nadmorská výška územia je 490 m (Zlatý vrch). Výraznou črtou jeho reliéfu je plošinatosť (Hajko, 1980).

4.3 Klímageografické pomery

Nami sledované územie obce Orešany nachádza na rozhraní dvoch klimatických oblastí. Západná časť obce spadá do mierne teplej oblasti, kde je priemerne menej ako 50 letných dní za rok (s denným maximom teploty vzduchu ≥ 25°C) a júlový priemer teploty vzduchu je  ≥16°C. Vyznačuje sa tiež miernou zimou (január >-3°C). Východná časť obce patrí do teplej oblasti, v ktorej je priemerne 50 a viac letných dní za rok (s letným maximom teploty  ≥25°C), ktorá sa tiež vyznačuje miernou zimou (Trizna, 2004).

      4.3.1 Charakteristika meteorologickej stanice

            V obci Orešany sa nenachádza meteorologická stanica, ale najbližšou je dobrovoľnícka meteorologická stanica v susednej obci Veľké Ripňany. Zaznamenávajú sa tu ročné i mesačné hodnoty teploty vzduchu, rýchlosť vetra, množstvo atmosférických zrážok. Stanica sa nachádza v nadmorskej výške 188 m.n.m. a nadmorská výška staničného teplomeru je 190 m.n.m. Matematicko-geografické súradnice obce sú : 48° 30´ 38´´ s.z.š. a   17° 59´ 26´´ v.z.d. (www.shmu.sk)

      4.3.2 Charakteristika meteorologických prvkov

Teplota vzduchu- Po sledovaní priemerných mesačných a ročných hodnôt teploty v období od roku 1998 do roku 2007 možno zosumarizovať, že mesiacom s najnižšími priemernými teplotami je január (-1,1°C). Mesiace, ktoré dosahovali teploty pod bodom mrazu sú len január a február. Jún je so svojimi priemernými teplotami (20,9°C) mesiacom s najvyššími priemernými teplotami spolu s augustom (20,2°C). Rok 2007 je rokom s najvyššou priemernou teplotou (11,1°C)  a rok 2001 s najnižšou priemernou teplotou (9,5°C) (graf č.1). V tejto dekáde možno sledovať iba minimálne kolísanie priemerných ročných teplôt v rozmedzí 2 °C (tab.č.2).

Tab.č.2

Priemerné mesačné hodnoty teplôt vzduchu namerané na meteorologickej stanici Veľké Ripňany od roku 1998 do roku 2007 (°C)

Zdroj: SHMÚ

Graf.č.1Zdroj: SHMÚ

Vietor- v tejto dekáde sa rýchlosť vetra pohybovala v rozmedzí 2,0 m/s-3,8 m/s. Najnižšia rýchlosť bola zaznamenaná v roku 1999, a to práve 2,0 m/s. V roku 2004 bola nameraná hodnota rýchlosti vetra najvyššia spomedzi sledované obdobie, a to 3,8 m/s (tab.č.3). Najvyššie priemerné mesačné rýchlosti vetra boli zaznamenané v apríli (3,5 m/s) a v marci (3,4 m/s). Vietor dosahoval najnižšie rýchlosti v decembri (2,3 m/s) a tiež v jesenných mesiacoch (2,7 m/s). Ďalšou charakteristikou vetra je jeho smer. Prevládajúci smer vetra v roku 2007 bol severozápadný (NW), pričom početnosť jeho výskytu v tomto roku bola  15% (graf. č.3). Relatívna početnosť výskytu bezvetria (rýchlosť vetra pod 0,5 m/s) je 35 % (tab.č.4).

Tab.č.3

Priemerné mesačné hodnoty rýchlosti vetra namerané na meteorologickej stanici

vo Veľkých Ripňanoch (1998-2007) v m/s

Zdroj: SHMÚ

Graf.č.2

Zdroj: SHMÚ

Tab.č.4

Priemerná početnosť smerov vetra v roku 2007 z meteorologickej stanice Veľké Ripňany (%)

Graf.č.3

Zdroj: SHMÚ

Zrážky- celkové ročné zrážky od roku 1998 do roku 2007 (tab.č.5) v nami sledovanom území dosahujú hodnotu 5685 mm. V roku 2002 bolo zaznamenané najväčšie množstvo zrážok a to 693,2 mm. V tomto roku tiež možno sledovať najvyššie priemerné ročné zrážky (57,8 mm). Najmenšie množstvo zrážok, t.j. 410 mm, prislúcha roku 2003, ktorý sa vyznačuje tiež najnižším ročným priemerným množstvom zrážok (34,2 mm). Najväčšie množstvo priemerných mesačných zrážok bolo nameraných v roku 1999 v mesiaci jún a to 140,5 mm. Za celých desať rokov je práve jún mesiac, kedy boli zaznamenané najväčšie priemerné mesačné hodnoty zrážok (62,85 mm). Obdobím s najmenším množstvom priemerných mesačných zrážok je posledný sledovaný rok 2007 a to mesiac apríl, ktorý dosahuje minimum zrážok 0,1 mm. Apríl je v celkovom porovnaní aj s ostatnými rokmi mesiacom, ktorý je charakteristický najmenším množstvom priemerných mesačných hodnôt (33,1 mm) (graf č.4).

Tab.č.5

Priemerné mesačné hodnoty zrážok namerané na meteorologickej stanici vo Veľkých Ripňanoch od roku 1998 do roku 2007 (mm)

Zdroj: SHMÚ

Graf č.4

Zdroj: SHMÚ

4.4 Hydrogeografické pomery

      4.4.1 Charakteristika hydrologickej stanice       

Na území obce Orešany sa nenachádza hydrologická stanica. Najbližšie k nami sledovanému územiu je vodomerná stanica v obci Čab-Sila, ktorá je vzdialená približne 19 km. Je situovaná na vodnom toku Radošinka a nachádza sa na 7 km od ústia toku a postupuje proti nemu. Plocha povodia, ktorá prislúcha hydrologickej stanici je 219,45 km. Nadmorská výška nultého výškového bodu číselnej stupnice vodomernej laty je 144,58 m. Táto stanica disponuje rôznymi druhmi merania. Merania vodného stavu a prietoku prevádzkuje od roku 1969, merania teploty vody od roku 1972 a plaveniny sa začali zaznamenávať od roku 1992. (wwww.shmu.sk)

      4.4.2 Povrchové vody

Na území obce Orešany sa vyskytujú iba povrchové tečúce vodné toky (mapa č.6), a to Cerový potok, ktorý pramení v obci Orešany v lokalite Líštie,a ten priberá v obci ľavostranný prítok Orešiansky potok, prameniaci v lokalite Agačina. Cerový potok sa nachádza na Podunajskej pahorkatine, v juhozápadnej časti okresu Topoľčany. Je to pravostranným prítokom Radošinky, meria 7,3 km a je tokom V. rádu. Pramení v Nitrianskej pahorkatine, v časti Bojnianska pahorkatina, v lokalite Horné vinohrady v nadmorskej výške priemerne 250 m n. m., južne od nami sledovanej obce Orešany. Tečie juhovýchodným smerom, zľava priberá Podcerský potok a oblúkom sa stáča na severovýchod. Zľava priberá prítok z lokality Golgota a napája vodnú nádrž Veľké Ripňany. Nakoniec pokračuje východným smerom okrajom obce Veľké Ripňany, pričom oddeľuje osadu Vieska na pravom brehu a v nadmorskej výške okolo 159 m n. m. ústi do Radošinky (www.wikipedia.sk).

      4.4.3 Podzemné vody

            V členení do rajónov podľa Matulu (1988) spadá nami sledované územie do rajóna deluviálnych sedimentov. Z hľadiska hydrologickej charakteristiky sa trvalejší horizont podzemnej vody v tejto oblasti nachádza iba v nižších častiach svahov. Agresívne vlastnosti závisia na charaktere horninového podkladu. Intenzita agresivity podzemnej vody je tu veľmi slabá, vyskytujú sa tu neagresívne podzemné vody.

4.5 Pedogeografické pomery

      4.5.1 Pôdne typy 

            Väčšinu územia obce Orešany podľa Šályho (2000) tvoria hnedozeme, vyskytujúce sa práve v časti Orešian, ktorá je súčasťou celku Nitrianska pahorkatina. V západnej časti, ktorá je súčasťou celku Považský Inovec a pri katastri obce sa vyskytujú regozeme a malú plochu na SZ územia zaberajú aj luvizeme. S vodným tokom súvisí lokalizácia fluvizeme, ktorá sa v obci vyskytuje tiež (mapa č.7).

 Hnedozeme  vznikali v podmienkach periodicky premyvného vodného režimu a viažu sa na oblasť Podunajskej nížiny, do ktorej podľa geomorfologického členenia spadá väčšina územia obce. Vyskytujú sa na sprašiach, na deluviálno-fluviálnych sedimentoch, na hlinách a na deluviálnych sedimentoch (hlinité, hlinito-kamenité až blokové). Sú to pôdy s luvickým Bt – horizontom pod Ao- až Au- horizontom svetlej farby, ktorý obsahuje do 2 % humusu, ktoré patria do skupiny ilimerických pôd. Z vegetačného hľadiska vzniká tento pôdny typ pod listnatými lesmi, zväčša pod dubovo-hrabinovými lesmi. Slúžia  na využitie ako orná pôda. Hnedozeme sa na nami sledovanom území vyskytujú v subtype luvizemné (Bielek, Šurina, 2000). Zo skupiny ilimerických pôd sa na území Orešian vyskytujú tiež luvizeme (v starších klasifikáciach ilimerizovaná pôda), no zaberajú len malú plochu v SV časti Orešian. Na nami sledovanom území sa vyskytujú v oblastiach styku nížin s pahorkatinami práve na rozhraní dvoch geomorfologických celkov a to Považský Inovec (podcelok Inovecké predhorie) a Podunajská pahorkatina (podcelok Nitrianska pahorkatina. Práve výskyt luvizemí na styku pahorkatín s nížinami je typický pre tento typ pôdy. Pôdotvorným substrátom sú ramsauské a hlavné dolomity a sčasti tiež spraše .Je to typ pôdy s eluviálnym luvickým El- horizontom a luvickým Bt- horizontom, pod ochrickým Ao- horizontom. Zvýšená hĺbka tejto pôdy (140-160 cm) je spôsobená humídnejšou klímou. Z vegetačného hľadiska sa na nej vyskytujú sady a dubové až dubovo-hrabové lesy. Luvizem sa využíva najčastejšie ako orná pôda. Subtyp, v ktorom sa vyskytuje luvizem na území Orešian je pseudoglejový (Bielek, Šurina, 2000). V blízkosti vodného toku sa vyskytuje ďalší typ pôdy fluvizeme (nivné pôdy), ktorá patrí do skupiny iniciálnych pôd. Nachádza sa v okolí Cerového potoku. Vznikli na hlinitých pieskoch a štrkoch nivy Cerového potoka a na deluviálno-fluviálnych sedimentoch. Je to pôda s diagnostickým ochrickým Ao- horizontom do hĺbky 30 cm. Veľký vplyv na vzniku týchto pôd má výrazné kolísanie hladiny podzemnej vody a tiež záplavy. Je označovaná za azonálnu pôdu práve preto, že sa viaže na alúvia a náplavové kužele všetkých riečnych tokov, na hlinité piesky a štrky vodných tokov. Využíva sa ako orná pôda, tiež na zeleninárstvo, lúky alebo prípadným porastom bývajú aj lužné lesy. Fluvizem sa vyskytuje v subtype glejová (Bielek, Šurina, 2000). Zo skupiny iniciálnych pôd sa v malom zastúpení na nami sledovanom území nachádzajú tiež regozeme (mačinové pôdy). Najčastejšie sa regozeme vyskytujú na miestach, pôvodné pôdy boli úplne odstránené eróznou činnosťou.. Nachádzajú sa  v západnej časti obce (podcelok Inovecké predhorie), kde zaberajú len malú plochu a takisto pri katastri obce. Geologickým podložím sú spraše, lunzké vrstvy (ílovce a pieskovce) a pri katastri obce sú to deluviálno-fluviálne sedimenty.

V najmenšom zastúpení sú tu regozeme. Je to typ pôdy s ochrickým Ao- horizontom do hĺbky 30 cm bez výskytu iných diagnostických horizontov.  Pôda je najviac využívaná ako orná pôda, sady a menej ako lesy. Na území obce Orešany sa vyskytujú regozeme arenické (piesočnaté) (Bielek, Šurina, 2000).

      4.5.2 Pôdne druhy

 Na území obce Orešany sa podľa zrnitosti (textúry) nachádzajú dva druhy pôd, a to hlinité a hlinito-piesočnaté (mapa č.8). Hlinité (stredne ťažké pôdy) pokrývajú takmer celé nami sledované územie.

Takmer celé územie, ktoré pokrývajú hnedozeme je bez skeletu (obsah skeletu do hĺbky 0,6 m pod 10 %), čo je typické práve pre stredne ťažké pôdy. Pri katastri obce, kde sa vyskytujú regozeme, sú pôdy slabo skeletovité (obsah skeletu v povrchovom horizonte 5-25%, v podpovrchovom horizonte 10-25 %). Zastúpenosť majú aj stredne skeletovité pôdy (obsah skeletu v povrchovom horizonte 25-50 %, v podpovrchovom horizonte 25-50 %) na západe obce, ktoré sa tiež viažu práve na regozeme. Hlinité pôdy sú naše najúrodnejšie, lebo majú dostatočne vysoké hodnoty sorpčnej schopnosti, vodnej a vzdušnej kapacity, priepustnosti, infiltrácie a vzlínavosti. Tieto vlastnosti zaručujú týmto pôdam výbornú úrodnosť čo ich predurčuje na pestovanie plodín náročnejších na živiny (www.uniba.sk).

 Len v minimálnom množstve, ktoré pokrýva len malú plochu na severo-východnej časti obce Orešany sa nachádzajú hlinito-piesočnaté (pôdy ľahké pôdy). Sú produkované pieskovcami a treťohornými štrkmi. Tieto horniny tvoria podstatnú časť plochy v pohoriach centrálnych a vonkajších Karpát. V centrálnych Karpatoch možno vidieť významné areály pôd tejto zrnitosti aj v oblasti Považského Inovca, v ktorom sa nami sledovaná obec sčasti nachádza. Z hľadiska skeletovitosti sú to pôdy bez skeletu  (Lukniš, 1972).

4.6 Biogeografické pomery

      4.6.1 Fytogeografické pomery

            Vo fytogeografickom členení podľa Plesníka (2002) začleňujeme územie obce Orešany do dubovej zóny, v rámci nej je to nížinná podzóna, potom pahorkatinná oblasť. Jej menšou jednotkou je okres Nitrianskej pahorkatiny a konkrétne podokres Bojnianska pahorkatina. Do dubovej zóny nížinnej začlenil Plesník územie našich nížin, pretože prevládajúcimi klimaxovými spoločenstvami sú dubové a dubovo-hrabové lesy (Baláž a i., 2004).

            Prirodzená vegetácia- územie nami sledovanej obce by sa nachádzalo v pásme dubín. Z hľadiska rekonštruovanej prirodzenej vegetácie by pokrývali dubovo-hrabové lesy karpatské (Carici pilosae – Carpinenion betuli) väčšinu územia obce Orešany (mapa č.9). Patria do nich spoločenstvá listnatých lesov Strednej Európy, ktoré v dnešnej kultúrnej krajine vytvára najmä dub letný (Quercus petraea) a dub letný (Quercus robur), hrab obyčajný (Carpinus betulus) a tiež iné listnaté stromy ako javor poľný (Acer campestre), lipa malolistá (Tilia cordata), lipa veľkolistá (Tilia platyphylla) a čerešňa vtáčia (Prunus avium). Typická je pre ne viazanosť na hlbšie pôdy a tak aj v nami sledovanom území by sa viazali na hlinité hnedozeme, regozeme nachádzajúce sa najmä v západnej časti územia obce. Vyvíjali by sa na rôznorodom geologickom podloží (vápence, dolomity a tiež na sprašiach). Menšiu plochu vo východnej časti územia obce Orešany by pokrývali dubovo-cerové lesy (Quercetum petreae-cerris). Zaraďujú sa do nich teplomilné dubové lesy a okrem nich, je tu tiež dôležitou súčasťou balkánsky dub cer (Quercus cerris). Patria medzi dubové lesy, ktoré sú blízke k lesom zväzu Quercion confertae-cerris. Vyvíjali by sa na ilimerizovaných hnedozemiach s nevýrazným A- horizontom a výrazným posunom ílovitých častíc do spodných vrstiev, ktoré pokrývajú celú východnú časť nami sledovaného územia obce Orešany. Sú to ťažké , vysychajúce pôdy, ktoré by sa vyvíjali na geologických podkladoch hlavne ako íly a hliny (Lukniš, 1972). Z hľadiska potenciálnej prirodzenej vegetácie sa rekonštruovaná prirodzená vegetácia nejako nelíši. Na území obce Orešany by sa vyvinula rovnaká vegetácia v oboch prípadoch.

            Reálna vegetácia- z prirodzeného porastu dubovo-hrabinových lesov sa na území Orešian nezachovala žiadna časť. Vegetačný kryt obce je tvorený prevažne poľnohospodárskou pôdou a tiež rozsiahlymi vinicami. Porasty poľnohospodárskych kultúr tvoria podstatnú časť prirodzenej vegetácie. Darí sa tu olejninám (repka olejná, slnečnica), obilninám (jačmeň, pšenica) a krmovinám (ďatelina, kukurica na siláž). Lesný porast sa nachádza v početnom zastúpení v lokalitách s výskytom agátu bieleho (Robina pseudoacacia) a to v blízkosti miesta, kde pramení Orešiansky  potok. V blízkosti vodného toku sa nachádza tiež vŕba rakytová (Salix caprea). Z ostatných krytosemenných rastlín sa tu vyskytuje breza previsnutá (Betula pendula) a lipa malolistá (Tilia cordata).Na malej ploche sa rozprestierajú lúky a pasienky, ktoré nahrádzajú bývalé lesné dubovo-hrabinové spoločenstvo.

      4.6.4 Zoogeografické pomery

            V členení živočíšnych spoločenstiev podľa Lauka (2003), možno územie obce Orešany začleniť k živočíšnemu spoločenstvu lesov, sčasti tiež polí a lúk a živočíšnemu spoločenstvu vôd, močiarov a brehov.

            V rámci spoločenstva lesov, patrí konkrétne do listnatých lesov, do pásma dubín. K najviac zastúpeným živočíchom na nami sledovanom území patrí líška obyčajná (Vulpes vulpes), vrana obyčajná (Corvus corone), potkan obyčajný (Rattus norvegicus), veverica obyčajná (Sciurus vulgaris), kuna hôrna (Martes martes) (Lukniš, 1972). K charakteristickým druhom fauny pásma dubín patria tiež jašterica zelená (Lacerta viridis), užovka stromová (Elaphe logissima), holub plúžik (Columba oenas), haja červená (Milvus milvus), žlna zelená (Picus viridis), slávik obyčajný (Luscinia megarhynchos), plch obyčajný (Glis glis), mačka divá (Felis sylvestris). V tejto oblasti žije tiež množstvo nižších živočíchov. V pôde a na jej povrchu žije najmä dážďovka zemná (Lumbricus terrestris), slizniak karpatský (Bielzia coerulans), slimák obyčajný (Helix pomatia), mravec lesný (Formica rufa). Svoje zastúpenie tu majú tiež chrobáky, napr. bystruška hladká (Carabus glabratus). Nájdeme tu tiež chrústa obyčajného (Melolontha melolontha), roháča veľkého (Lucanus cervus) a na listoch drevín a bylín kliešťa obyčajného (Ixodes ricinus) (Baláž a i., 2004).

            Živočíšnymi spoločenstvami, ktoré sú v tejto lokalite zastúpené v menšej miere sú spoločenstvá polí a lúk a spoločenstvo vôd, močiarov a brehov. Živočíšne spoločenstvo polí a lúk je tu zastúpené zajacom poľným (Lepus europaeus) a bažantom obyčajným (Phasianus colchicus), ďalej ropuchou zelenou (Bufo viridis), jarabicou poľnou (Perdix perdix), dropom veľký, (Otis tarda), ležiakom obyčajným (Burhinus oedicnemus). Zo spoločenstva vôd, močiarov a brehov žije v tejto lokalite najmä ondatra pižmová (Ondatra zibethicus) (Lukniš, 1972).

5 OCHRANA PRÍRODY

5.1 Chránené časti prírody národného významu

Chránené časti prírody národného významu sú spracované na základe Zákona o ochrane prírody a krajiny z roku 2002 (Zákon NR SR č. 543./2002 Z.z.) v členení veľkoplošného a maloplošného územia. Na území obce Orešany sa nenachádzajú žiadne chránené časti prírody. V okrese Topoľčany, do ktorého obec Orešany začleňujeme je 11 chránených oblastí (mapa č.10), a to Belanov kút, Čepúšky, Čermiansky močiar, Hajnonovoveský park, Holé brehy, Hrdovická, Kovarská hôrka, Preliačina, Solčiansky háj, Tesársky park a Tovarnícky park (tab.č.6).

Tab.č.6

Chránené územia národného významu v okrese Topoľčany

Zdroj: www.enviroportal.sk

 Predmety ochrany jednotlivých chránených častí prírody

Ø  Belanov kút (prírodná pamiatka)

Predmetom ochrany Belanovho kútu je mŕtve ramien, jedného z posledných zachovalých zvyškov prirodzených vodných biotopov rieky Nitry na vedeckovýskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele. Je významnou lokalitou obojživelníkov a vtákov a tiež zvyšuje estetickú hodnotu krajiny.

Ø  Čepúšky (prírodná rezervácia)

Predmetom ich ochrany je ojedinelé rastlinné spoločenstvo bezkolencového brezovo-dubového lesa Považského Inovca, ktoré nadväzuje na kyslý dubový les, ktorý je druhovo chudobnejší. Fytocenézy tohto druhu sú na Západnom Slovensku zachovalé už len zriedkavé.

Ø  Čermiansky močiar (prírodná pamiatka)

Bol vyhlásený na ochranu močaristého, ekologicky a edukačne významného biotopu v juhovýchodnej časti Bojnianskej pahorkatiny s výskytom chránených druhov živočíchov, dôležitého z vedeckovýskumného, náučného a kultúrno-výchovného hľadiska.

Ø  Hajnononovoveský park (chránený areál)

Ochrana historického parku z 1. polovice 19. stor., ktorý bol založený v prírodno-krajinárskom štýle pri renesančnom kaštieli. Lúčne priestory so skupinami esteticky hodnotných starých stromov 43 druhov drevín, z toho 34 cudzokrajných.

Ø  Holé brehy (prírodná rezervácia)

Ochrana floristicky pestrých a bohatých zvyškov xerotermných (suchomilných a teplomilných) spoločenstiev s mimoriadne hojným výskytom ponikleca obyčajného veľkého (Pulsatilla vulgaris subsp. grandis) vo východnej časti Považského Inovca. PR slúži predovšetkým na vedecko-výskumné ciele.

Ø  Hrdovická (národná prírodná rezervácia)

Ochrana geomorfologicky, biologicky i krajinársky významného priestoru v pohorí Tríbeč, so zachovalými fragmentami (zlomkami) pôvodných kyslých skalných a lesostepných rastlinných spoločenstiev na kremencoch a s výskytom vzácnych a fytogeograficky významných druhov.

Ø  Kovarská hôrka (prírodná rezervácia)

Patrí k územiam, kde sa nachádza ojedinelé zloženie vegetácie atlantického charakteru. Hojný výskyt hrdobárky páchnucej (Teucrium scorodonia), ktorá sa na Slovensku vyskytuje len v tejto časti Tríbeča.. Biocenózy na chudobnom kyslom kremencovom podklade.

Ø  Preliačina (prírodná rezervácia)

Predmetom ochrany sú zachovalé sutinové lesy Považského Inovca s prirodzenými rastlinnými a živočíšnymi spoločenstvami.

Ø  Tesársky park (chránený areál)

Ochrana historického parku v obci Tesáre, ktorý je významným krajinotvorným prvkom. Jedince stromov majú značnú dendrologickú (týkajúca sa náuky o dreve).

Ø  Tovarnický park (chránený areál)

Ochrana voľnokrajinárskeho historického parku v obci Tovarníky, ktorý svojím výrazom a koncepciou predstavuje esteticky a kultúrno-výchovne hodnotný objekt, ktorý patrí k najdôležitejším historickým sadovníckym objektom na Slovensku.

Ø  Solčiansky háj (prírodná rezervácia)

Ochrana geomorfologicky, biologicky i krajinársky významného priestoru pohoria Tríbeč so zachovalými prirodzenými dúbravami, lesostepnými i skalnými spoločenstvami na kyslom podklade na vedecko-výskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele. 

5.2 Chránené časti prírody európskeho významu

            Natura 2000, je názov sústavy chránených území členských krajín EÚ. Jej hlavným cieľom je zachovanie prírodného dedičstva, ktoré je významné nielen pre príslušný členský štát, ale tiež pre EÚ ako celok. Táto sústava chránených území má zabezpečiť ochranu najvzácnejších a najviac ohrozených druhov voľne rastúcich rastlín, voľne žijúcich živočíchov a prírodných biotopov. Prostredníctvom ochrany týchto druhov a biotopov chce zabezpečiť zachovanie biologickej rôznorodosti v celej EÚ (www.enviroportal.sk).

            Na území Orešian sa nenachádzajú podľa Natury 2000 žiadne chránené územia, ale v okrese Topoľčany sa nachádza 5 chránených území európskeho významu (tab.č.7, mapa č.10).

Tab.č.7

Zdroj: www.enviroportal.sk

6 ZÁVER

            V nami vypracovanej práci sme sa podrobne zaoberali fyzicko-geografickou charakteristikou obce Orešany. Obec Orešany patrí svojou rozlohou aj počtom obyvateľov k menším obciam na Slovensku, no aj napriek tomu sme mohli pri štúdiu jednotlivých oblastí fyzickej geografie pozorovať množstvo súvislostí medzi jednotlivými charakteristikami sfér. No pri štúdiu fyzicko-geografických pomerov nás po celý čas sprevádzala jedna skutočnosť, ktorú možno pozorovať vo všetkých sférach.

            Už pri základnom geomorfologickom vymedzení obce sme zistili, že nami pozorovaná obec sa nachádza na rozhraní dvoch geomorfologických celkov, a to Považského Inovca a Podunajskej pahorkatiny. Každý tento celok je charakteristický inými vlastnosťami. Na skutočnosť rozdielnosti týchto oblastí na území Orešian ďalej nadväzujú i charakteristiky ostatných pomerov územia. Geologické podložie bolo tiež rozdelené viac menej do dvoch odlišných častí, ktoré sa zhodujú s lokalizáciou geomorfologických celkov. Práve na ich rozhraní sme mohli sledovať najväčšiu pestrosť geologickej stavby. Tiež pri vymedzení pôdnych typov a pôdnych druhov sa vyskytla rozdielnosť pôd, ktorá sa prejavovala predovšetkým pri prechode jedného celku do druhého. Takisto to bolo aj pri analýze biogeografických pomerov. Hydrogeografická sieť je takisto podmienená tejto skutočnosti. Nachádzajú sa tu len dva povrchové toky, ktoré pramenia práve na styku Považského Inovca s Podunajskou pahorkatinou. V závere práce sme sa zaoberali tiež štúdiom ochrany prírody územia obce Orešany. Keďže priamo v Orešanoch sa nenachádzajú žiadne chránené časti prírody, analyzovali sme širšie územie, do ktorého Orešany spadajú a to okres Topoľčany.

            Táto práca nám dala veľa nových informácií o obci Orešany, ktoré sa nám po dlhom etapovitom štúdiu podarilo zhromaždiť a následne i zanalyzovať.  Jednotlivé charakteristiky daného územia sú podložené tiež mapovými výstupmi, čo umožňuje ľahšie porozumenie problematiky a tiež sme nimi podložili výsledky nášho štúdia.

7 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

Baďuriková, Z. 2006. Ottova encyklopédia Slovenska od A po Ž. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2006. 1053 s. ISBN 80-7160578-3

Baláž, I. a i. 2004. Biogeografia. Nitra: FPV UKF, 2004. 118 s. ISBN 80-8050-741-4

Baran, V. - Bašovský, O. 1998. Geografia sídiel. Banská Bystrica: UMB FPV, 1998. 170 s.

ISBN 80-8055-182-0

Bielek, P. - Šurina, B. 2000. Malý atlas pôd Slovenska. Bratislava: VÚPaOP, 36.s.

Dubcová, A. a i. 2003. Vademecum literárnej a vedeckej činnosti geografa. Nitra: FPV UKF, 2003. 36 s. ISBN 80-8050-273-0

Hajko, V. a i. 1980. Encyklopédia Slovenska. Bratislava: VEDA, 1980. 600 s.

Hrnčiarová, T. red. 2002. Atlas krajiny SR. Bratislava: Ministerstvo ŽP SR Bratislava; Slovenská akadémia ŽP Banská Bystrica, 2002. 342 s. ISBN 80-88833-27-2

http://www.sopsr.sk/natura/ (2008-11-11)

http://www.podnemapy.sk/bpej/viewer.htm (2008-11-09)

http://www.shmu.sk/File/kvantPV2006/rocenka2006.pdf  (2008-7-11)

http://oldwww.fns.uniba.sk/~krg/prilohy/kgamr/2004/podnedruhy1.htm (2008-11-09)

http://sk.wikipedia.org/wiki/Cerov%C3%BD_potok (2008-10-29)

Kandráčová, V. - Michaeli, E. 1999. Regionálna geografia Slovenskej republiky 1 časť. Vysokoškolské učebné texty. 1 vyd. Prešov: FHPV PU 1999. 123 s.

Lauko,V. 2003. Fyzická geografia Slovenskej republiky. Bratislava: MAPA Slovakia, 2003. 106 s. ISBN 89080-07-3

Lukniš, M. a i. 1972. Slovensko 2: Príroda. Bratislava : Obzor, 1972. 920 s.

Matula, M. 1988. Inžinierskogeologická mapa SSR. Mierka 1:200 000. In: Atlas inžinierskogeologických máp SSR. Holzer, R. a i. Bratislava: Katedra inžinierskej geológie PF UK, 1988.

Mazúr, E. red. 1980. Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava : SAV; SÚGK, 1980. 296 s. ISBN 79-625-80

Mazúr, E. - Lukniš, M. 1986. Geomorfologické členenie SSR. Bratislava: Slovenská kartografia, 1986.  194s.

Michalko, J. a i.1986. Geobotanická mapa ČSSR. Textová a mapová časť. Bratislava: VEDA, 1986. 163 s.

Plesník, P. 2002. Fytogeograficko-vegetačné členenie. Mierka 1:1 000 000. In: Atlas krajiny SR. Hrnčiarová, T. red. Bratislava: MŽP SR; SA ŽP, 2002, s. 113.

Pristaš, J. a i. 2000. Vysvetlivky ku geologickej mape Podunajskej nížiny - Nitrianskej pahorkatiny. Bratislava : Vydavateľstvo D. Štúra, 2000. 250 s. ISBN 80 - 88974 - 26 – 7

Šály, R. 2000. Morfogenetický klasifikačný systém pôd Slovenska. Bratislava:VÚPaOP, 76 s.

Trizna, M. 2004. Klimageografia a hydrogeografia. Bratislava : Geo-grafika, 2004. 154 s. ISBN 80-968146-7-2